Ako sa dostanem do Skanzenu v Szentendre

Asi tri kilometre od centra mesta sa nachádza najväčší skanzen v Maďarsku. Skanzen v Szentendre je najväčším maďarským kultúrnym parkom. Môžete sa tu oboznámiť s životom ľudí z jednotlivých oblastí panónskej nížiny, ako žili, bývali, ako sa obliekali a ako pracovali v minulom storočí. Má rozlohu viac ako 60 hektárov a zároveň približuje aj tradíciu štyroch maďarských oblastí, život, kultúru bývania a ľudovú architektúru. V skanzene sa každoročne usporadúva nespočetné množstvo kultúrnych programov.

• dni ľanu a konope
• tradičná Veľká Noc
• deň tvorivých detí,
• Turíce
• dni vína
• deň papriky
• liečivá sila prírody...a ešte veľa iných.
• presné informácie najdete na : www.skanzen.hu

Skanzen je umiestnený medzi malebnými kopcami Pilišského pohoria. Do Szentendre sa dostanete autobusom z ostrihomskej hlavnej stanice, ktorá je na konci ulice, kde sa každú stredu a piatok koná trh.

Je to zastávka číslo 3 a autobus ide každú hodinu. Cesta sa kľukatí popri Dunaji s krásnou panorámou na okolité kopce a trvá asi 1:20.

V meste Szentendre treba vystupovať tam, kde budete vidieť vlaky a koľajnice, nedá sa to prehliadnuť. Stačí nájsť podchod, v celom meste je len jeden :-)) za podchodom stále
rovno je cesta do historického centra. Ak si chcete začať prehliadku okolia skanzenom stačí sa presunúť na zastávku č 7 a počkať chvíľu. Autobus ide asi každých 40 minút. Cena lístka je 400 Ft (2011) Cesta ide značnou okľukou. Pozrite si mapu, je tam zakreslená zelená čiara.

Šoféri na tejto trase majú rýchlokurz konverzácie rukami a nohami :-) sú zvyknutí na zahraničných turistov, preto sa kľudne opýtajte. Peši je to asi 4 km z centra mesta, ale neodporúčam toto šetrné riešenie, lebo areál skanzenu je značne rozľahlý a tam sa nachodíte akurát dosť.

Všetky kultúrne akcie a programy v okolí mesta Szentendre nájdete po nemecky a anglicky na tejto adrese : http://www.skanzen.hu/
Ešte odkaz na intreraktívnu mapu wikimapia.org

Príloha	Veľkosť
Mapa mesta a skanzenu	111.24 KB

Múzeum a skanzen v Szentendre

Prvé tomuto podobné múzeum bolo založené na území Maďarska v 19 storočí. Základnou myšlienkou bolo vytvoriť múzeum, kde sa dá demonštrovať komplexný vidiecky život bývania, zo všetkým k tomu patriacim zariadením, ponímajúc prácu na dedine, remeslá, kultúru a tradíciu sviatkov. Od polovice 19 storočia sa vďaka kapitalizmu rozmáhal silný mestský modernizačný urbanizačný trend v krajine, tiahnuci od severozápadu v celej Európe. Vďaka tomuto začal rýchlim tempom zanikať tradičný vidiek.

Prvý skanzen založil švédsky vedec Arthur Hazelius v roku 1891 neďaleko Štokholmu. Tu sa snažil pozbierať a zachrániť tradičnú Švédsku vidiecku kultúru bývania a života. Miesto bolo založené v mestskej časti Skansen, preto sa dnes každé takéto múzeum volá skanzen. Tento názov prebral od Švédov celý svet.

Prvým maďarským skanzenom bola výstava milénia (1000 ročné jubileum príchodu Maďarov do karpatskej kotliny) v roku 1896, kde bola veľkou atrakciou takzvaná etnografická dedina s 24 kompletne zariadenými domami. Bohu žiaľ po slávnostiach sa domy zbúrali. Predmety tam vystavené sa našťastie zachovali, dodnes zdobia zbierku v Szentendre. Na ďalšie pokračovanie veľkolepého projektu skanzenu bolo treba čakať takmer 70 rokov.

Dôvody boli tak finančné ako aj historické. V roku 1949, po ukončení Druhej svetovej vojny. Bol nápad skanzenu zase oživený. Spustil sa monitoring celej krajiny, vytvorili databázu objektov do ktorej bolo zahrnutých od 18 do 20 storočia viac ako 400 zachovalých objektov. Boli začlenené do systému takzvaných krajinných celkov Maďarska. V roku 1967 bolo slávnostne založené takzvané prvé etnografické múzeum, ktoré bolo začlenené do systému vidieckych múzeí. V roku 1972 sa osamostatnilo ako prírodné etnografické múzeum, so sídlom v Szentendre, v údolí potoka Staravoda, na 46 hektárovom pozemku.

Cieľom tohto múzea bolo ukázať zachovalú ľudovú architektúru, kultúru bývania, spôsoby hospodárenia a životný štýl, ktorým žili obyvatelia na území Maďarska. V krajinných celkoch sú začlenené celé domy alebo časti dedín z 18-19 storočia, k tomu patriace sakrálne, hospodárske budovy, stajne alebo aj salaš. Všetko s pôvodnými zariadeniami a predmetmi denného požívania tak na osobnú, sviatkov alebo počas dennej práce, takto ytvárajú celkový ráz danej dediny alebo oblasti.

 

Múzeum je rozdelené do IX. krajinných celkov, uvedené roky sú kedy bola oblasť odovzdaná pre verejnosť:
Severné Maďarsko 2010
Hornozemské mestečko 2006 *
Horná Tisza 1974
Stredná Tisza 2010
Veľká dunajská kotlina vo výstavbe.
Južné zadunajsko 2005
Bakony a severný Balaton 2000
Západné zadunajsko 1993
Malá dunajská kotlina 1987

* Mestečko je bežný slovenský preklad právneho typu obce na rozhraní medzi dedinou a mestom či mesta s neúplnými mestskými právami (najmä právom usporadúvať pravidelné trhy), ktorý sa vyskytuje v mnohých krajinách. V minulosti tu na rozdiel od mesta bolo oveľa viac zastúpené poľnohospodárstvo. V Uhorsku - vrátane Slovenska - sa takéto sídlo volalo oficiálne (po latinsky) oppidum (14./15. storočie až 1871; po maďarsky mezőváros - doslova "poľné mesto"), podrobnosti pozri pod oppidum (Uhorsko). V Rakúsku sa nazýva(lo) Marktgemeinde (doslova "trhová obec"). V iných nemecky hovoriacich oblastiach sa nazýva(lo) Flecken, Marktflecken, Markt a podobne.

Cieľom múzea nie je len konzervovať túto kultúru. Tu organizované výstavy a akcie dovoľujú nahliadnuť do každodenného života dávnej obce. Obraz obce dopĺňajú nie len domy, pivnice, mlyny, kalvárie, stajne a dielne, ale aj tradičné hospodárstvo pozemkov , na ktorých nájdeme plodiny aktuálneho regiónu. Sú to mnoho krát plodiny nadnes už zabudnuté. Výstava je doplnená dennými činnosťami okolo domov - varenie a pečenie, tradičná vidiecka zábava počas sviatkov, náboženské obrady. Počas dočasných výstav si návštevníci môžu skúsiť tradičné remeslá. Hrnčiarstvo, pletenie košíkov, môžu sa oboznámiť ako sa v minulosti stavalo, alebo ako gazdinky prali v ére bez elektriny, ako využívali prírodné zdroje na obživu alebo liečbu.

Návšteva skanzenu je celodenným aktívnym programom pre celú rodinu od 5 do 95 rokov. Na prehliadku skanzenu potrebujete 8 hodín. Odporúčam zobrať si jedlo vodu a pohodlné topánky. Celková rozloha je 60 hektárov. Vystavených je 260 domov s kompletným historickým zariadením, Je zabezpečené na viacerých miestach WC. Celková dĺžka ciest je asi 5 km, chodiť je možné aj mimo ciest - od domu k domu. Pri každom dome je informačná tabuľa po nemecky anglicky a maďarsky. Pri hlavnom vstupe sa dá zakúpiť informačná knižka v cene asi 5€ po nemecky anglicky a maďarsky, kde je opísaný každý dom s ilustračnými fotkami a doplňujúcimi - vysvetľujúcimi informáciami. V celom areáli sú mapy a informačné tabule, kde sa čo dá najsť-pozrieť. Návšteva skanzenu je ideálnym spojením poznávania a pobytu v prírode. Celý areál je začlenený do národného parku Duna - Ipoly Nemzeti park. Preto na území múzea je nutné správať sa tak ako sa v národnom parku patrí.

Moje skúsenosti... Návšteva múzea pred 9 a 5 rokmi bola naozaj zaujímavá. Všetko fungovalo ako malo. Samozrejme spomínané aktivity nie sú každý deň. Majú ich počas sviatkov ako sú Veľká Noc, turice... atď, treba pozrieť rozpis programu. Počas prehliadky nás pri každom dome čakal niekto. Boli to často babičky v ľudovom kroji, ktoré vyšívali, čítali alebo len tak posedávali. Nakoľko každý dom mal majiteľa, každý dom mal svoj príbeh. Kto tam žil a ako, akú mal rodinu, ako mu plynul deň počas všedného dňa alebo sviatkov. Ako sa kto staral o dobytok alebo záhradku. Ak ste navštívili dielňu alebo dom pekára, vedeli vám presne povedať ako a čo vyrábal. Pre koho platil desiatok a či z toho vyžil alebo musel ešte obrábať svoje políčko. Všetky tieto informácie vám povedali. Dozvedeli ste sa ako a kedy bol dom postavený. Akou technológiou ho stavali. Kto financoval stavbu. Nebolo miesto kde by návštevník nedostal vyčerpávajúcu odpoveď.

 

Čo bolo počas poslednej návštevy bolo trochu zarážajúce. Nakoľko sa skanzen rozrástol zo 46 hektárov na 60, pribudlo dva a pol krajinného celku a asi(?) peňazí je málo. Niektoré domy boli pri vchode zasklené, pozerať sa dalo, čítať sa dalo z informačného letáku ale nikoho ste nestretli. Ďalšia verzia je pobehovanie ustarostenej tetušky od domu do domu a ceduľky s nápisom "ihneď prídem". Pri mnohých domoch boli mladý študenti(?) asi brigádnici. Áno je pravdou, že to boli muzeológovia, reštaurátori alebo archeológovia, vedeli všetko technické o dome, ale osobný príbeh domu a život v ňom nepoznali. Zaujímavé bolo sledovať aj reakcie rôznych národov z celého sveta ako útrpne čakajú kým ich jediná pokladníčka nešťastne ďobkajúca do PC obslúži s lístkom.

Pribudla historická železnica. Samozrejme nie je zadarmo, nie je ani veľmi drahá. Vráti sa im investícia? Je - má význam takáto železnica tam kde sa musí behať od domu do domu? Boli zrušené konské kočiare, ktoré zastavovali tam kde si zákazník povedal. Bol ten vlak ozaj dobrým nápadom?

Dovolím si tvrdiť že podobná atrakcia takéhoto charakteru a komplexnosti nie je nikde na širokom okolí, áno sú malé regionálne skanzeny, ale takýto celonárodný projekt nie je nikde. Škoda, že sa nesnažia zachovať úroveň služieb ktoré mali s pred pár rokov. Nevadilo by ani zvýšené vstupné. Hocikde vo svete zaplatíte za kvalitnú výstavu alebo aj múzeum od 8 do 15 € na osobu. Tu sa platilo len 5 € Oplatilo by sa každému priplatiť si viac? Asi áno.

Spomeňme ešte jednu zaujímavosť. Počas výstavby skanzenu v areáli najväčšieho skanzenu Maďarska sa našli zachovalé základy Villa Rustica.

 

Ide o Obytnú vilu z III. storočia. Asi z roku 230 - 330. Jej celková rozloha je 5600 m2. Základy a obvodové múry sú takmer celé zrekonštruované a prístupné pre verejnosť. Za vstup do skanzenu sa platí. Vila bola objavená pri budovaní skanzenu v rokoch 1973 - 75. Jej rozmermi 67x78 metrov a 52 miestnosťami. Je to najväčší objekt na území Maďarska z III. storočia. Vila bola vykurovaná systémom vzdušnej cirkulácie - podpodlahového vykurovania. Podlaha bola zdobená mozaikou a steny ozdobili freskami. Neďaleko od vily bol dodnes existujúci prameň, ktorý zásoboval obyvateľov vodou. Nálezy jednotlivých nástrojov poukazujú, že obyvatelia pestovali vinič a prevádzkovali hostinec. Vila bola postavená na kopci. Pred vchodom mala takzvaný portikus. Vnútorné usporiadanie budovy je vidieť na obrázku. Miesto zvané tablinum bola reprezentatívna miestnosť pre hostí. Neodmysliteľnou súčasťou bol vnútorný dvor - átrium. Vila bola nepretržite používaná až do roku 390.

 

Portikus je stĺpová predsieň pred hlavným vchodom do budovy. Bol používaný často v antickej architektúre, potom znovu aj v novovekom staviteľstve v monumentálnych budovách.

Pokračovanie článku o rímskych pamiatkach na pravom brehu Dunaja...

Škola z obce Kondorfa z roku 1880

Skanzen je umiestnený medzi malebnými kopcami Pilišského pohoria. Do Szentendre sa dostanete autobusom z ostrihomskej hlavnej stanice, ktorá je na konci ulice, kde sa každú stredu a piatok koná trh.

Týmto krátkym článkom by som chcel trochu upútať pozornosť na tak jedinečnú ľudovo-historickú zbierku ako je skanzen v Szentendre. Skanzen je jedinečný svojou rozlohou 60 hektárov a komplexnosťou zbierky z územia celého Maďarska. Miesto pre slová tu nie sú, raz vidieť je 100x lepšie ako čítať - predsa, jeden krátky opis čo vás pri návšteve čaká.

Ľudová škola z obce Kondorfa z roku 1880 - Budova školy bola postavená v roku 1826 v obci Kondorfa v Maďarskej župe Vaš. Obec je asi v smere 4 hodiny (juhovýchodne), 100 km od mesta Graz. Leží v Národnom parku Őrség na západe Maďarska.

Staviteľmi boli bratia Györke Ján a Michal. Ide o budovu z vodorovne uložených drevených hranolov, kde je medzi škárami výplň so zmesou hliny a slamy. Dom má typickú slamenú strechu s prístreškom, s otvoreným komínom. Komín je zužujúci sa otvor, ktorý sa rozprestiera nad celou kuchyňou. Slúžil aj ako závesný sklad, sušiareň a udiareň.

Foto: Autor
Hudba: Vas megyei népdal és lakodalmas csárdás - Csík Zenekar

Dom dala postaviť katolícka cirkev aj s ubytovaním pre učiteľa. Za bývanie nemusel platiť, musel ale učiť.
Zariadenie je z roku 1880. V tom čase už platilo nariadenie ministra Eötvös József-a z roku 1868, kde bolo stanovené ako má byť zariadená škola a stanovená povinná školská dochádzka. Za nedodržanie tohto nariadenia boli vyrubované finančné sankcie rodičom. Povinná školská dochádzka bola od 6 do 12 rokov. Nariadenie stanovilo aj to, že rodičia chudobných detí nemuseli platiť školné, zároveň bolo nariadené, že každé dieťa sa musí vyučovať v ľudových školách v jeho materinskom jazyku.
V škole sa učilo všetkých 6 tried. Vyučovanie prebiehalo asi od októbra do apríla. Mimo toto obdobie deti pracovali na poliach. Žiaci boli vo veku 6-12 až 14 rokov. Všetky školopovinné deti sa učili v jednej triede bez rozdielu veku.

Zariadenie školy bolo už v tom čase presne určené ministrom kultúry. (viď vyššie) Písali na tabulu z bridlice s kriedou, zošity dostali len keď už vedeli pekne písať, po prevedení úlohy bola tabuľa zmazaná pripevnenou handričkou. Na začiatku izby stála na malej vyvýšenine katedra s guľkovým počítadlom - SČOT-om. V rohu bola tabuľa. Na stenách sú mapy alebo názorné obrazové pomôcky. Pri vchode bol vešiak kde si deti odkladali v taštičkách svoje donesené jedlo.

Po skončení školy v 12. rokoch, chodili ešte na takzvané doučovanie. Dievčatá sa učili variť, mládenci sa priúčali poľnohospodárskym znalostiam. V kuchyni vidíme piecku. (veľký otvor pri zemi) Piecka sa rozkurovala raždím, najčastejšie to boli konáre z ostrihaného viniča. Po rozkúrení sa popol vyhrabal a akumulovaným teplom sa pieklo. Na piecke vidíme takzvaný (lábaš) je to hrniec s troma nohamy. (láb - noha, lábaš - nohatý). Oheň sa zakladal priamo pod hrncom a tak sa varilo. Všimnime si, na fotografii je stojanček s vodorovným drievkom. Po zapálení drievka tento stojan nahradzoval lampáš na petrolej. Takto sa šetrilo drahým petrolejom.

Vchod rozdeľoval budovu na dve polovice. V druhej, na ľavo, bol byt učiteľa, jej manželky a malého dieťaťa. Učiteľ - nádenník, sluha ľudu, každý ho oslovoval len pán učiteľ, bol zároveň aj kantorom, spieval a hral na organe počas slávností a omší. Veľa čítal, dokonca mu chodili pravidelne noviny, mal knihy. Za svoju prácu dostával peniaze len z časti, dedinčania ho vyplácali maslom, mliekom, vajcami, obilím. Obilie skladoval v rebrovitej drevenej kadi - modius, quartale. Po škole, tak ako aj iný, pracoval vo svojej záhradke ktorá bola hneď pri dome.

Celú budovu aj zo zariadením odkúpilo múzeum - skanzen v Szentende. Dom bol dopodrobna zdokumentovaný, nafotografovaný a vytvorené projektové štúdie. Rozobratý na jednotlivé diely a prenesený do areálu skanzenu kde bol zložený podľa projektov.

Ostatné fotografie si môžete pozrieť kliknutím tu, alebo na vložené obrázky, alebo na mojom profile na facebooku. Musíte byť ale prihlásený.

Ak by ste sa dali na návštevu tohto muzeálneho skvostu, odporúčam pohodlné topánky. Celý areál má rozlohu 60 hektárov. Jednotlivé domy sú od seba vzdialené 10 - 30 metrov. Zoskupenia rôznych kultúrnych krajinných celkov sú od seba asi na 300-400 metrov. Na múzeum potrebujete naozaj jeden celý deň. Náš dosť presný GPS prístroj nám ukazoval po skončení prehliadky nachodených asi 15-16 km peši. V prípade otázok ma kontaktujte alebo nájdite na facebooku.