Višegrádsky palác pod hradným návrším

Obrázok používateľa Willant

Po vymretí rodu Árpádovcov sa chopil moci v Uhorsku Karol Róbert z Anjou, keď jeho večný súper Matúš Čák v roku 1321 umrel. Po smrti svojho súpera preložil svoje kráľovské sídlo z ďalekého Temešváru do Višegrádu. Najprv prebudoval hrad, následne si dal postaviť dom v meste. Prvé informácie o tomto dome máme z kroniky picturis. Z roku 1358. Na dnešnom území palácového komplexu stálo viac domov, ktorí bol ale dom samotného kráľa nevedno dodnes. Na mieste sa počas archeologických prác našli oštepy, podkovy a cvičné kopie. Je možné že boli z roku 1335 kedy zasadala Višegrádska kráľovská trojka.

Po smrti Karola Róberta nastupuje na trón Ľudvík I. V tomto období (1342 – 1382) začali so stavbou kostola. Presťahovanie kráľovského dvora do Budína dočasne prerušilo výstavbu. Pokračovali až v roku 1355. V roku 1366 bola k meštiackemu domu pristavaná aj kaplnka Panny Márie. Od tohto obdobia začínajú nazývať komplex stavieb palácom. S celkovou rekonštrukciou začína nový kráľ Žigmund (1347 – 1487) Vtedy bol vybudovaný dodnes zachovaný komplex s rozmermi 123x123 metrov. Stredovej osi dominovala vstupná veža, oproti stála kaplnka a na severovýchode obytný palác s dvoma vnútornými záhradami. Centrálny dvor zdobila gotická fontána. V roku 1400 bol Višegrádsky palác považovaný za najreprezentatívnejšiu stavbu v strednej Európe. Na svoj úpadok ale nemusel dlho čakať. V roku 1405-1408 sa kráľ Žigmund presťahoval aj s dvorom do Budína, od tej doby bol palácový komplex v v srdci pohoria Piliš len letoviskom kráľa. Následník Albert ešte obýval palác, Vladislav I. tu zriadil dokonca mincovňu, Vladislav V. ale úplne stratil záujem o toto sídlo.

Opätovný rozkvet nastal až po nástupe Mateja Korvína. V roku 1458 daroval palác Kataríne Podebradskej. Jej smrťou sa ale znova dostal do jeho vlastníctva. Sobáš Korvína s Beatrix v roku 1476 Priniesol veľké zmeny. Matej sa pustil do veľkolepej rekonštrukcie. Oprava a prebudovanie trvali do roku 1480. V poslednom období prác sa na stavbe ukazujú znaky renesančného štílu, išlo hlavne o sochy, fontány, zdobenia okien a interiér. Vážnejšie architektonické zmeny neboli vykonané, pôdorys paláca sa nezmenil.

Následníci Jagelo, a Ľudovík II. tiež užívali palác ale už nič na ňom nemenili. Menšia rekonštrukcia bola vykonaná v roku 1548, počas panovania Jána Szapolyaiho a kráľovnej Izabely. Najpresnejší popis paláca zo XVI. Storočia sa zachoval vďaka Ostrihomskému kardinálovi Miklós Oláh. Faktografické údaje zaznamenané v Bruseli diele „HUNGARIA“ boli potvrdené aj aj novodobými archeologickými výskumami.

Po bitke pri Moháči v roku 1526 nastal všeobecný úpadok. Nadvládu nad oblasťou prevzali osmanské vojská, tomuto osudu sa nevyhol ani palác. Prvý krát bol vylúpený v roku 1526, tieto škody ešte dal opraviť Kráľ Szapolyai, po obsadení hradného návršia v roku 1544 sa ale stal palác na brehu Dunaja neobývateľný. Palác bol definitívne zdevastovaný počas ofenzívy kresťanských vojsk v roku 1595 ale ruiny boli ešte v XVIII. storočí viditeľné. Vďaka erózii a polohe priamo pod kopcom sa do roku 1760 sa stratil celý palácový komplex pod nánosmi zeme.

Začiatok archeologických prác môžeme datovať od roku 1934, prvým objaviteľom bol Ján Schulek. Najintenzívnejšie práce boli v rokoch 1952-60 S väčšími menšími prestávkami tieto práce pokračujú do dnes. Prvú najväčšiu etapu snáh archeológov sprístupnili pre verejnosť 5. októbra 2000.

Fotografie paláca