História

Kostol vo štvrti Viziváros, alebo aj miestnym názvom - dvojvežový kostol, sa nachádza na námestí Mindszentyho pod bazilikou, v tesnom susedstve primaciálneho paláca. Medzi rokmi 1820-1856 fungoval ako sídlo ostrihomskej arcidiecézy. Je to barokový kostol s talianskymi prvkami architektúry. Na oblúkovom výklenku medzi dvoma vežami  stojí socha svätého Ignáca z Loyoly. Jednoloďový kostol má  rozlohu 400m2 K južnej časti je pristavaná sakristia, nad loďou a oltárom je Česká klenba.

Malá mramorová kaplnka, pomenovaná po jeho staviteľovi, je jediná pamiatka z čias renesancie, ktorá sa zachovala počas búrlivej histórie Ostrihomu. Povedzme si niečo o jeho staviteľovi. Postavil si ju ako miesto posledného odpočinku. Tamás Bakócz patril medzi najvýznamnejších cirkevných hodnostárov. Ako syn kolára (výrobca kolies vozov), sa vypracoval na kardinála, menovaného Konstantinopolského patriarchu,  bol jediný v histórii Uhorska, ktorý patril v roku 1513 medzi kandidátov pri voľbe nového pápeža.

Kaplnka sedembolestnej panny Márie je je schovaná za Ostrihomskou bazilikou v historickej štvrti svätého Tomáša. Pred rokom 1895 do tejto časti mesta patrili aj časti: Hévíz, Örmény, Libád, Szentanna a  Aranyhegy.  Pri úpätí vrchu bolo jazero napájané termálnymi prameňmi, kde Anna z Antiochie či Agnes de Châtillon (1154 – c. 1184) založila prvé verejné kúpele v krajine. Kúpele daroval Belo IV. v roku 1238 johanitskému rádu, ktorý pri kúpeľoch vybudovali kostol a ošetrovňu. Dnes na mieste stojí schátralá budova. Fürdő Szálló.

Pramene sú dodnes aktívne a po odstavení ťažby uhlia v širokom okolí mesta Dorog sa hladiny vôd zvýšili. Voda je odvádzaná tulelovým systémom z kopca pod hlavnou cestou. Prístup do tunelov sa koná raz do roka. Najčastejšie počas sviatku Dňa Zeme(22. apríla).

Dnešná schátralá budova Fürdő Szálló stojí južne od vrchu svätého Tomáša. Bola postavená na 1600 pilieroch zo smreka červeného v roku 1842. Architektom bol Ignác Gramling. Hotel hostil v minulosti významné osobnosti ako Ferenc Liszt (1875), István Széchenyi a Lajos Kossuth 18. októbra 1848. Slávna herečka Lujza Blaha tu vystupovala prvý krát ako 6 ročná.

Pred 134 rokmi, 23. januára 1883 vysvätili primaciálny palác. Nachádza sa vedľa kostola svätého Ignáca, na Mindszentiho námestí. Palác dal postaviť biskup Ján Simor. Stojí na mieste jezuitského kláštora, neskôr benediktínskeho gymnázia, podľa architektonických plánov Jozefa Lipperta. Bol postavený v rokoch 1881-1883, v tomto období sa rozhodli, že sídlo cirkvi nebude pri bazilike ale v mestskej časti Viziváros. Hradný kopec nebol podľa statikov vhodný na takúto veľkolepú stavbu.

Podľa dochovanej  tradície sa konali prvé trhy už v roku 1546, po vybudovaní tureckej pevnosti z brvien Džigerdelen, severne od dnešného kostola, po Adrianopoliskej zmluve sa snažili jednotlivé znepriatelené strany ustanoviť určité obchodné pravidlá, v prospech verejného blaha. Jedným z nich bolo aj ustanovenie trhov na tureckom pohraničí.

Na jar 20. marca v  roku 1589 Sokolovič Memi ostrihomský bej, napísal žiadosť svojmu úhlavnému nepriateľovi, kapitánovi komárňanskej pevnosti, Mikulášovi Pálffymu, s nasledovným znením:

„My si myslíme, že v prospech zeme, bude lepšie, ak tu v Kakate sa usporiada každý týždeň trh, kde sa mnohí s dôverou stretnú, prídu a slobodne odídu, z čoho majú zisk každí. Každého tovar kúpia a predajú. Vaše veličenstvo nech si zmyslí kedy bude vhodný deň v roku na tento týždenný trh. Toto nech nám vaše veličenstvo doručí a my s týmto súhlasíme na našu česť, čestne ručíme v našej viere a ľudskosti, že slobodne môže prichádzať ten v poručí, aj cudzinec a nič sa im nestane, ani cestou, ani na trhu a nech prichádza bez strachu z Levíc, Komárna, Nových Zámkov, Trnavy, Bratislavy, Viedne alebo Prahy. Nech slobodne kupujú predávajú a vodia dobytok mnohí.“ V určené dni sa začali konať pravidelné trhy, z ktorých mali všetci značné zisky. Podobné trhy boli zriadené vo viacerých mestách Uhorska, Turecka a Sedmohradska. 

Dnešný areál ( približne 35 ha), slúžil od nepamäti ako útočisko divej zveri, čo našlo odraz i v jeho pradávnom maďarskom názve Vadas(š). Do postavenia protipovodňových hrádzí (1965), každoročné jarné a jesenné zvýšenie hladiny Dunaja a následne Hrona, pôsobilo priaznivo na dĺžku pastevnej sezóny, kvalitu pastvy a vôbec všeobecného využitia. Ešte pred polstoročím ovládali Vadaš nespočetné kŕdle husí, čriedy kučeravých, blativý kúpeľ zbožňujúcich mangalíc. Aj hovädzí dobytok, kone a somáre si prišli na svoje. Vtedajší Vadaš však bol aj priestorom, akoby priamo stvoreným pre mládež našej obce, veľkoobce a napokon i mesta. V zime, prilákaval súvislý ľad stovky únavu nepoznajúcich korčuliarov. Leto bolo vyhradené všakovakým hrám, najmä však futbalu, v ktorom sa až po vojnové roky kopávalo do handrovej mičudy. Tým najmenším slúžil Vadaš na púšťanie drakov, schovávačku, či na stráženie kŕdľov husí, ktorým sa podvečerom neráčilo s obťažkaným krkom vrátiť domov na svoj pustý dvor. Avšak nie každý rok bol tak priaznivý pre túto  užívateľskú „ klientelu“ Vadašu. Najhoršie za posledných aspoň 5 storočí to bolo r. 1838, keď 13. marca hladina Dunaja dosiahla 730 cm, čo spolu s vysokánskym ľadochodom spôsobilo súvislú, nevídane hlbokú záplavu vodou zo zahataného Hrona. V najnižšej časti Hlavnej ulice dosiahla hĺbka záplavovej vody 177 cm, ako je označené tabuľkou na fasáde domu č. 57. Na Hlavnej ulici. Hĺbka vody v miestach Vadašu dosahovala minimálne 350 cm.

Niekdajší Vadaš až do samého počiatku minulého  storočia zasahoval až do samotnej časti dnešnej Hlavnej ulice, ktorej severná strana až po niekdajšiu Kalváriu bola ešte prázdna, bez domov. Vadaš zasahoval k tesnej blízkosti obecnej cesty, po ktorej viedla trasa stredovekej obchodnej cesty Via Bohemia.

(A cikk alján csatolt cikkek magyarul vannak az eredeti forrásbol.)