Štúrovo v čase Rímskeho impéria

Okolo roku 1200 pred naším letopočtom obývali priestory okolo Štúrova (hlavne svahy Čerhátskych pahorkov) pastierske kmene tzv. doby strednodunajskej-mohylovej (Skýtovia). Ich lokality dokumentujú žiarové hroby z archeologických vykopávok v Bíni, Kamenine a Belej.

Priaznivé klimatické podmienky a úrodnosť pôdy neustále priťahovali nových a nových osadníkov. Okolo roku 600 pred naším letopočtom datujú sa aj prvé zmienky o osídlení dolných tokov Hrona a Ipľa keltskými kmeňmi. Podľa gréckeho dejepisca Hero-dota súčasne s Keltmi sa zdržiavali na týchto priestoroch aj menšie kmeňové zoskupenia Roxolánov a Jazygov. Rybolov a pastierstvo boli hlavné zamestnania starovekých kmeňov, ktoré hľadali obživu v týchto priestoroch. Z týchto pohnútok smerovalo aj osídlenie bližšie k toku Dunaja. Vysúšali priestory medzi zamokrenými meandrami, kde si budovali príbytky. Keltovia boli teda prví usadlíci v katastri dnešného mesta Štúrova. Udržali sa tu i napriek silnej imigrácii germánskych Kvádov a stopy po ich pobyte sa tu datujú ešte od I. storočia nášho letopočtu.

Kvádi sa pevne usadzujú v týchto priestoroch hlavne v I. storočí pred naším letopočtom a sféra ich lokalít sa tiahla celým stredným Podunajskom. Rozmach ríše Kvádov na prelome letopočtu narušila expanzia Rimanov. Rímske légie v postupe na sever už okolo roku 7 nášho letopočtu založili v dnešnom Budíne vojenskú pevnosť AQUINCUM a po jej založení v krátkom čase dosiahli aj pravý breh Dunaja. Podľa starovekých záznamov z Tusculy sa uvádza, že rímsky vojvodca Vinitius bol prvý, ktorý so svojimi légiami prekročil rieku Dunaj u Brigetia (rímsky tábor na maďarskej strane pri Komárne). V polovici prvého storočia nášho letopočtu sú už rímske légie aj na ostrihomskej skale, kde budujú vojenský tábor zvaný "SALVA".

Expanzia Rimanov sa však týmto neskončila. Bola len prípravou na ďalšie výboje. Reťaz vybudovaných vojenských táborov na pravom brehu Dunaja (Aquincum, Salva, Brigetio, Carnuthum, Vindobona a ďalšie) mala byť ďalším odrazovým môstikom pre výboje na územie Kvádov. Za panovania cisára Nervu (96—98) podarilo sa im po celej šírke prekročiť Dunaj a začať nové výboje na ľavom brehu. Kvádi rímskemu tlaku neodolali, ustúpili a utiahli sa do hornatejších oblastí stredného Slovenska. Rimania po obsadení ľavého brehu Dunaja znova začali budovať reťaz nových vojenských táborov a predsunutých pevnôstok. Rímske légie z tábora Salva (Ostrihom) prekročili Dunaj a v priestoroch dnešného Štúrova vybudovali menšiu pevnôstku, ktorú pomenovali "ANAVUM" (resp. Anabum). Podľa dohadov čs. historikov prof. Ondroucha a prof. Eisnera táto vojenská pevnôstka stála na mieste, kde teraz stojí rím. kat. farský kostol. Pevnôstka mala pôdorys štvoruholníka o stranách 20 X 20 metrov so zaoblenými uhlami. Podľa rozsahu patrila medzi stredné "castella". Najprv bola vybudovaná z drevených brvien a v 2. storočí prestavaná z pálených tehál. Pomocné strážne veže o rozmeroch 10 x 10 metrov boli v Čenkove, Chľabe a Lelej. Začiatkom 2. storočia pre upevnenie svojej moci na strednom Podunajsku Rimania sa snažili vytvoriť provinciu Markomániu

ako ochranu provincie Panónie (dnešné Maďarsko). Zámer sa im však nedaril, pretože ako Kvádi, tak aj Markomani boli germánske kmene a stavali sa záporne k rímskym výbojom. Ani poplatnosť voči Rimanom ich nedonútila k úplnej poslušnosti. Nepokorené kmene Kvádov, ktoré sa stiahli do horských oblastí, aj naďalej viedli lokálne vojny s Rimanmi a takto rušili ich výboje na severné Slovensko.

V rokoch 105 až 107 v tábore SALVA (Ostrihom) a v pevnôstke
ANAVUM (Štúrovo) sa zdržiavala I. rímska légia, V. légia macedónska
a XIII. zdvojená légia. Posledná z nich mala svoje úderné
sily rozmiestnené v pevnôstke ANAVUM a velil jej vojvodca Gaius
Gilitus Agricola.

Výboje na sever sa nezastavili ani v nasledujúcich rokoch. Rímske légie podnikali expanzívne boje v týchto priestoroch najviac na sklonku 2. storočia. V rokoch 175 až 179 viedol cez tieto kraje rímske légie slávny vojvodca Marcus Aurélius, neskorší rímsky cisár, keď ríša rímska stála na vrchole svojej slávy. Marcus Aurélius sa dostal so svojimi légiami hlboko do Pohronia, Požitavia i do Považia (Laugaricio-Trenčín). Tento slávny vojvodca táboril dlhšiu dobu na dolnom toku Hrona a tu vraj začal písať aj svoje dielo "MEMORIAE" (Pamäti). V ňom sa zmieňuje jednak o rímskych bojových úspechoch, ale tiež aj o bojových útrapách v čase veľkých horúčav, keď medzi vojakmi zúrili epidémie a mnoho vojakov zahynulo. V statiach svojich Pamätí zmieňuje sa aj o tom, že ako pohan požiadal svojich vojakov, ktorí už boli kresťania, aby vzývali boha na odvrátenie útrap, ktoré ich postihli.

Pre udržanie obsadeného územia dal Marcus Aurélius vybudovať sieť predsunutých pevností od priestorov dnešných Želiezoviec smerom západným k Váhu a ďalej až ku Stupave. Sieť týchto pevností pomenoval "LIMES ROMANUS" (V. Ondrouch).

Marcus Aurélius po zvolení za rímskeho cisára pokračoval vo vojnovom ťažení na Slovensku proti Kvádom. Na uvoľnené vojvodcovské miesto vymenoval svojho syna Commoda. Jeho vojenské úspechy neboli už tak veľké a vplyvom vonkajších okolností bol donútený v roku 180 uzavrieť s Kvádmi a Markomanmi mier a stiahnuť hranicu rímskeho impéria na Dunaj.

Niektoré vojenské pevnosti na ľavom brehu Dunaja i po uzavretí mieru zostali v rukách Rimanov. Aj pevnosť ANAVUM patrila medzi tie, ktoré si naďalej podržali Rimania, a to hlavne pre jej strategický význam ako predsunutej pevnosti rímskeho tábora SALVA. Tok Dunaja nebol ešte spútaný hrádzami a vytváral široké riečište s množstvom malých ostrovčekov. Tieto ostrovčeky boli pospájané mostami z ostrihomského tábora SALVA až do štúrovskej pevnôstky ANAVUM. V rokoch 214 až 220 sa v pevnôstke ANAVUM zdržiavala I. pomocná légia (adiutrix) a VIL kohorta Breukov, ktorá sem bola odvelená z pevnosti BRIGETIUM (castrum BRIGETIUM) pod velením vojvodcu Suetia Sabina.

Medzi posledných vojakov rímskeho impéria v pevnosti ANAVUM patrili vojaci II. pomocnej légie a jazdci (Mauretani Equites, Equites Scutari a Equites Promoti). Čo sa stalo s pevnôst-kou ANAVUM v neskorších obdobiach, to je historickou záhadou. Je pravdepodobné, že pevnôstka zanikla za panovania rímskeho cisára Valentiniána I. (364—375), v obdobiach úpadku Rímskej ríše a po roku 375 už nejestvovala. Rimania sa však v tábore SALVA udržali až do začiatku 5. storočia (nálezy rímskych mincí Gally Placidie z r. 425—445 v Ostrihome). V týchto obdobiach aj tábor SALVA má nové pomenovanie „STRIGONIUM".

I keď dejiny Štúrova sú úzko späté s dejinami Ostrihomu, nepodarilo sa ešte dosiaľ nájsť pri vykopávkach v Štúrove pamiatky na Rimanov. Naproti tomu v protiľahlom Ostrihome našli sa bohaté nálezy rímskych mincí, zbraní a iných vojenských predmetov, ktoré vytvárajú bohatú dokumentáciu o pobyte Rimanov v týchto priestoroch.

Obdobia rokov 375 až 450 (vojenské ťaženie Hunov) ako aj obdobia rokov 450 až 490 (sťahovanie národov) nezanechali v priestoroch Štúrova žiadne stopy po existencii osídlenia. Že okolie Štúrova v týchto obdobiach bolo osídlené, dokazujú nálezy z archeologických vykopávok z blízkej Bíne, Mužle a Vojníc. 

Limes Romanum od vojenského tábora Solva po administračné centrum provincie Pannónie - Aquincum

Spomeňme ešte jednu zaujímavosť. Počas výstavby skanzenu v areáli najväčšieho skanzenu Maďarska sa našli zachovalé základy Villa Rustica.

Zdroj článku: Ján Mravik: Štúrovo a okolie po stránke historickej a turistickej, Slavín,
Bratislava, 1969