História

Prvé čo mám upúta pozornosť je oltárny obraz. Je to najväčší obraz na svete namaľovaný na jedno plátno v roku 1856, jeho rozmery sú 13,5 x 6,6 metra. Za úkol vytvoriť toto dielo dostal taliansky maliar Michelangelo Grigoletti, mal namaľovať obraz Tiziano Fraribana, nanebovzatie Márie. Hlavný oltár pod obrazom zobrazuje zľava-doprava sv. Martina, sv. Gerharda s malým sv. Imrichom, sv. Vojtecha a blahoslaveného Móra, biskupa mesta Pécs. Je tu zvýraznená spojitosť cirkvi a Panónie. V strede dole je biblický výjav poslednej večere, na bočných kandelábroch vidíme obetovanie Izáka a Mojžiša s medeným hadom. Oltár je dielom Pietro Bonaniho a viedenskej dielne Danninger.

Fresky na strope nad oltárom zobrazujú svätú trojicu. Na štyroch pilieroch kupoly sú zakladatelia západnej cirkvi, sv. Augustín, Ambrósius, Hieronym a Gregor. Fresky a výzdobu nad oltárom maľoval Ludwig Moralt. Dnešnú výzdobu kupoly vytvoril Antonio Detoma, podľa projektov Lipperta (1885-86), pred tým zdobila kupolu maľba hviezdnej oblohy, dnes nájdeme podobnú mozaiku na podlahe. Na dolnom okraji kupoly je nápis ASSUMPTA EST MARIA IN COELUM GAUDENT ANGELI - Mária bola vzatá na nebesá radujú sa anjeli. Veľkosť jedného písmena je 198 cm. Moraltovým dielom sú aj obrazy nad bočnými oltármi. Zobrazil výjavy zo životných udalostí svätých, ktorý sú zvečnený na oltároch. 

Na ľavej strane, južnej lodi, je výjav prvotného hriechu a spasenia. Kým iný umelci zobrazujú pod krížom lebku a kosti, Grigoletti zobrazil v ľavom rohu Adama, uvedomujúc si svoj skutok a Evu modliacu sa k Ježišovi. Na oltári pod obrazom držia dvaja anjeli svietnik, tu sa zapaľujú sviečky v čase svätého príjmania. Na pravého anjela v čase vojny spadol pracovník počas montáže okna a umrel. Oltár Ježišovho srdca ako symbol, nikdy nevyhasínajúcej, vše objímajúcej lásky, večné svetlo božie a božský chlieb.

Oltár sv. Jozefa v pravo, je prácou Johanna Meixnera 1856. Svätý Jozef bol vyhlásený Piom IX. v 1870 za patróna katolíckej cirkvi. Tak ako ochraňoval nazaretskú rodinu Ježiša tak teraz s božou pomocou chráni cirkev. nad ním obraz narodenie Krista. Autorom obrazu je Ludwig Moralt (1855).

Jediná zachovaná cirkevná pamiatka po víťaztve svätej ligy v roku 1683 bola kaplnka Bakócz, turci ju používali ako mešitu - mešita Kizil Elma. Tu zaznelo slávnostné Te Deum po víťaznej bitke kresťanov. (Te Deum Laudamus – Teba Bože chválime) Tamás Bakócz kaplnku postavil ako svoje miesto posledného odpočinku. Oltár bol vyrobený z Kararského mramoru v roku 1519, Andrea Ferruccim (1465-1526) talianskym sochárom. Kaplnka bola zasvätená zvestovaniu Panny Márie (25.3). V deň zvestovania východ slnka osvetľoval priamo oltár panny Márie. Okrem sochy Márie, ktorá je v islame uctievaná ako matka, proroka Ježiša, ostatné hlavy sôch Turci zničili, islam zakazuje zobrazovať tváre. Okupačné vojská si z kaplnky urobili mešitu. Na sviatok zvestovania bola ale otvorená aj pre kresťanov. Ďaka tomu sa miesto stalo pútnickým miestom. V prvej polovici 18. stor. bol umiestnený podobný oltárny obraz ako je v Máriapócs. Na tomto mieste boli prosby orodujúcich viac krát vyslyšané a stalo sa pútnickým centrom.

Neďaleko za pamiatkou Sobieskeho, pri ochrannej hrádzi primaciálneho paláca, na pravo od detského ihriska, sú pri zemi osadené značne zvetrané tri kamenné hlavy sôch. Okolo nich sa za storočie ich existencie vytvorila ozajstná legenda. Pozrime sa najprv na legendu, potom na fakty. Legenda hovorí o tisíc ročných sochách, z mesta Vetus Buda (dnešný budín), ktoré boli vraj podľa zlých prepočtov, ale aj fantázie autorov, niekde pri dnešnom Pilismarót. Faktom je len toľko, že kroniky spomínajú prekročenie Dunaja Maďarmi, pri meste Szob, ktoré je oproti obci Pilismarót a Maďari po prekročení obdivujú veľkolepé stavby (pravdepodobne rímske strážne veže a tábory) ich predchodcu Atilu. Sochy majú zobrazovať Gejzu, jeho syna Vajka a sv. Vojtecha pražského. Hlavy majú presné geometrické smerovanie, dokonca boli úmyselne osadené na križovatke energetických centier zeme, takzvaných dračích žilách a jedna sem prúdi až z magického vrcholu Dobogókő. 

Pri vizitácii v roku 1496 pred vpádom Turkov evidovali v Parkane 46 domov Po bitke pri Moháči Turci plienili a rabovali na celom území južného Uhorska. Po dobití miest a hradných návrší si tu ponechávali strategické strážne jednotky. Väčšina vojska sa v zimnom období sťahovala domov. Takto dobili v roku 1541 Budín po ktorom v roku 1543 nasledoval Ostrihom. Podľa legendy tento pamätný deň stráži osmanská tabuľa zamurovaná v hradbách, nad hradným vchodom od Dunaja zo západnej strany. Seriózne vedecké výskumy ale hovoria niečo celkom iné.

Rabujúce turecké vojská sa prvý krát objavili už v roku 1526 pod ostrihomským hradom. Pri tejto príležitosti sa ešte podarilo hrad ubrániť. Ďalší útok nasledoval až o 17 rokov neskôr. V daňovom súpise z roku 1531 sa už hovorí o Parkane ako o poškodenej osade. Súpis sa spolu o dvadsiatich domoch a domoch pltníkov a 86 poddanských podielnikov. Doplňujúci súpis z roku 1532 hovorí, že parkanské majetky sú aj naďalej v držbe arcibiskupa.

Ostrihom začali obiehať v 22 júla roku 1543. Pod hradom sa utáborili turecký vojaci. Hrad bránila asi 2000 členná pešia posádka, medzi nimi boli Nemci, Taliani a Španieli. 24. júla obkľúčili hrad a 26. dorazila 45 000 posila. Všetky cesty nevedeli uzavrieť a preto ešte hrad stihli zásobiť potravinami a priviesť 200 volov. Ostreľovanie hradu začalo 31. júla z vrchu Svätého Tomáša, ktorý bol o dosť vyšší ako hradný vrch. Turci chceli využiť túto taktickú výhodu, obrátila sa však proti nim. Vďaka nedostatku miesta a strmému svahu, sa im pri ostreľovaní prevrátili a skotúľali delá. Zo svojich dolných pozícií začali ostreľovať takzvanú Budínsku bránu. Táto sa zanedlho zrútila a zabila niekoľko stoviek vojakov z vlastných radov. Hrad ostreľovali nepretržite až do 5 augusta. Podľa tvrdení dochovaných kroník vystrieľali na hrad vyše 10 000 delových gulí. Cez popraskané hradby začala útočiť pechota. obrancovia ale využili svoje dlhé kopije nepriateľov úspešne odrážali. Hradby síce popraskali ale úzke praskliny nedovoľovali útok v širokom šíku, preto Turci nemohli využiť svoju oveľa početnejšiu prevahu. Podarilo sa im preniknúť ale do dolnej časti Viziváros. Počas obliehania ušlo viacero obrancov, medzi nimi bol aj taliansky delostrelec. Na jeho radu začali ostreľovať z Primasovho ostrova vežu s vodným mechanizmom, ktorú strážili Španielsky žoldnieri.

Csörsz árka néven egy körülbelül 1260 km hosszú ókori védőműrendszer maradványait ismerik Magyarországon, mely mintegy körbekeríti az Alföldet: a Dunakanyartól indul, az Alföld északi peremén halad kelet felé a Tiszáig, majd Debrecen környékén délkeletre fordulva egészen az Al-Dunáig húzódik.  A Csörsz-árok, melyet Ördög-ároknak is neveznek, egy történelem előtti, hatalmas erődrendszer, mely észak - déli irányban húzódik Szitnótól a Garam és az Ipoly nyugati partjának vonalán, Kőhidgyarmaton keresztül egész a Dunáig. Dunakeszi térségéből halad keletnek a Duna-Tisza-közén, majd a Tiszántúlon délre fordul és Debrecenen, Aradon valamint Temesváron áthaladva Viminacium (22) és Margum (23) között éri el az Al-Dunát. Szlovákiai szakasza meghaladja a 60 km-t. A Csörsz-árokrendszer néven ismert sáncárok-rendszer több egymással párhuzamosan futó védelmi vonalból áll. Feladata volt a római csapatok ellenséges területekre való felvonulásának és ottani eredményes tevékenységüknek biztosítása. A kérdéses időszakban csak a szarmaták szállásterületei estek teljes egészében a sáncok határain belülre, így azok megépítése mindenképpen a szarmatákhoz kapcsolódik. Az építkezéseket római mérnökök irányították, sőt, a római csapatok részvételét sem lehet kizárni. Erre utal a sáncok szerkezete és tervszerű rendszere is. A sáncárok-rendszer belső vonalát a 4. század első felében kezdték el építeni, és a 339-es év a legvalószínűbb annak befejezésére. Ekkor ugyanis a 338. júniusi sirmiumi megegyezésben Pannóniát megkapó I. Constans császár több hónapot a térségben töltött, melynek során még a sarmaticus címet is felvette. Megfigyelhető, hogy mind a belső, mind a külső sáncok ugyanazt az irányt követik. Ezeknek az erődöknek mindegyikét stratégiailag fontos helyen építették, leginkább a különböző Barbaricumba, a Római Birodalmon kívülre eső területek felé tartó utak kiindulási pontjainál. A gótok Római Birodalomba történt befogadása megszüntette a gót fenyegetést, akik a birodalom határain belülre kerülve egyszerűen meg tudták kerülni a Csörsz-árokrendszert.

Po rozšírení severnej hranice Ríma sa začínajú prvé dochované písomné dejiny nášho kraja. Rímske impérium obsadí územie po Dunaj v 1. storočí nášho letopočtu. Vytvorí sa provincia Panónia a Dunaj sa stáva jej severnou hranicou. Vybudujú takzvaný LIMES ochranné opevnenie na pravej strane Dunaja. Tábory sú rozmiestnené vo vzdialenosti 10-15 km. Strážne veže ešte hustejšie, sú vo viditeľnej vzdialenosti od seba, nimi je zabezpečená vojenská komunikácia. Do tohto obranného systému je začlenené aj vyvýšené miesto SOLVA, dnešný hradný kopec v Ostrihome, odkiaľ je výborný výhľad na opačnú stranu - územie Germánov a sútok Hrona a Dunaja.