História

Po bitke pri Viedni sa vojská presúvali na východ. Po prekročení Váhu išli ako predvoj poľské jednotky na čele s Jánom Sobieskim III. (1626-1696) Za ním nasledovali nemecké jednotky. Sobieski po príchode k parkanskej pevnosti predpokladal, že v pevnosti bude asi 1 000 tureckých jednotiek.
Lenže Kara Mustafa (Merzifonlu Kara Mustafa Paşa * 1634/1635 – † 25. December 1683) sa o porážke včas dozvedel a Budínskeho pašu Kara Muhammeda požiadal o posily v počte 8 000 mužov. Vojská sa utáborili neďaleko Parkanu 7. októbra 1683. Sobieski vo viere, že v pevnosti je len 1 000 pešiakov, zaútočil na pevnosť s 5 000 členným jazdectvom. Turci boli ale na útok pripravení. Využili výhodu lesnatého terénu údolia a tam, kde sa obratne pohybovali v hustom poraste, pešiaci pobili nemotornú poľskú jazdu.

16. februára 2014 o 12:51

Pohrebisko sa nachádzalo v polohe Tehelňa na severovýchodnom okraji obce Gbelce. V zime roku 1955 zaregistroval terénny pracovník L. Kečkéš (AÚ SAV) v profile hliniska tehelne dva rozrušené kostrové hroby. Pri nasledovnej obhliadke náleziska boli však už odstránené, takže o ich kultúrnom a časovom určení nie sú bližšie informácie. Na jar roku 1956, kedy došlo v tehelni k rozšíreniu výroby a k rozsiahlejšej ťažbe hliny, miestny obyvateľ A. Žitva nazbieral črepy kanelovanej keramiky, nedohorené ľudské kosti a drobné zliatky skla a bronzu z rozrušených hrobov z doby rímskej. Na jeho podnet urobili Ľ. Kraskovská a M. Pichlerová (SNM) na lokalite povrchový zber. Získali značné množstvo keramických črepov, prepálených ľudských kostí, drobných bronzových a železných zlomkov i zliatkov skla (nálezy pod písmenom B). Usúdili, že pri odstraňovaní ornice pri ťažbe spraše došlo k zničeniu pohrebiska a výskyt neporušených hrobov z doby rímskej nepovažovali za príliš pravdepodobný.

Európa egyes részein létrejöttek az „első települések", az ún. társadalmi közösségek, és lerakták a kulturális-társadalmi fejlődés alapjait. Míg az új közösségeknél a földművelésre és állattenyésztésre helyeződött a hangsúly, mindeközben már az első mesterségek is megjelentek, mint pl. a mindennapi életben jelentős szerepet betöltő fazekasság.

A neolitikus forradalom következményeként Kr. e. 5. évezred   körül vidékünkre is megérkeznek az első telepesek. Településeik maradványait az 1965-67-es ásatások során a volt papírgyár területén sikerült feltárni. A feltárt lelőhely a vonaldíszes kerámia1 kultúrájának zselízi csoportjához tartozó őskori település volt, mely az újkőkorból, vagyis a neolitikumból származik. Jelentőségét továbbá az is emeli, hogy a legnagyobb neolitikus település, amelyet a Kárpát-medencén belül sikerült feltárni.

Az ásatások során kiderült, hogy egy nagy kiterjedésű faluról van szó, melynek lakói délről érkeztek (Anatólia, Egeikum), és a kultúrák hatására folyamatosan áttértek a letelepedő életmódra. Folyóvölgyekben, vízpartokon, nagy kiterjedésű telepeken, cölöpszerkezetű hosszúházakat hoztak létre. A mi feltárásunk is ezt bizonyítja, ugyanis kb. 30 ház került elő, melyekben 2-5 család élhetett. A leghosszabb 30 m, a legrövidebb pedig 9 m lehetett. Életmódjukról annyi bizonyos, hogy már növénytermesz¬téssel, állattenyésztéssel és fazekassággal is foglalkoztak, de még a vadászat és a halászat is jelentős szerepet töltött be mindennapi életükben.

Fazekasságuk ékes bizonyítékául szolgál, hogy itt indult fejlődésnek a kultúrák behatárolásánál fontos kerámiakészítés. Általuk ugyanis a kerámialeletek segítségével könnyebben meg tudjuk határozni, hogy az adott terület lakossága mely kultúrkörbe tartozhatott. Ebből kifolyólag elmondhatjuk, hogy e népcsoportnál jelentek meg azok a díszes edény-formák, amelyek a vonaldíszes kerámia tipikus jellegzetességei. E kerámia díszítésében a karcolt vízszintes vonalakat összekötő gödörcsoportok a jellemzőek. Éppen ezért a nevét e jellegzetes díszítőtechnikájáról kapta, mint ahogy az Párkány fennmaradt emlékeinél is jól megfigyelhető.

Záhada benediktínskeho kláštora - Úryvok z monografie Gregora Papučka Mlynky a okolie ● Archívy nám zatiaľ len veľmi málo prezradili o benediktínskom kláštore, ktorý kedysi stál pod Pilíšom. Vieme o ňom len toľko, že v roku 1184 bolo vidno už iba jeho zrúcaniny. Bolo by dobre vedieť: kto a kedy ho postavil?

„Túto najstaršiu dosiaľ existujúcu mníšsku rehoľu založil sv. Benedikt z Nursie (asi 480 - asi 550) v roku 529. Prvý benediktínsky kláštor bol postavený v Taliansku na vrchu Monte Cassino. Významné bolo vo Francúzsku clunyské opátstvo. U nás knieža Gejza r. 996 daroval benediktínskej rehole Pannonhalmu. Štefan I. a jeho následníci im darovali obrovské majetky.”

(Új Magyar Lexikon, Budapest 1960. Zväzok 1., s. 285. Heslo: Benedek-rend.) Tak o tom hovorí Nový maďarský lexikón. Keď arpádovskí panovníci tak podporovali benediktínskych rehoľníkov, potom kto mohol zrúcať kláštor pod Pilíšom? Kto prinútil podpilíšskych benediktínov, aby svoj kláštor opustili?

Ostrihom je známym kúpeľným mestom s dlhoročnou tra­díciou, o čom svedčia mnohé historické pamiatky. Predpokladá sa, že teplé vývery podzemnej vody boli zná­me už v praveku. Ďalšou historickou pamiatkou pochádza­júcou z rímskych čias je kamenný nápis, podľa ktorého tu bol okolo III. storočia postavený kostol na počesť starorím­skeho boha liečenia Aesculapiusa a Hygieiana. O existencii výdatných výverov svedčia i názvy stre­dovekých miest Vodné mesto a „Hévíz“ alebo Toplicsa „Tapolca“. Najvýdatnejšími prameňmi vyvierajúcimi pod horou Svä­tého Tomáša (Szent Tamás-hegy) je skupina prameňov zná­ma pod názvom Mala (alebo Jaskynná ramenná skupina). Počet takýchto prameňov na území mesta je 14.

Pramene tu do polovice XIX. storočia dotovali teplé jazero. O teplých prameňoch a nimi napĺňanom jazere sa zachovali písomnosti už od XII. storočia. Okolo jazera sa vytvorila časť stredovekého mesta Hévíz („Teplá voda”). Pri jaze­re Hévíz založila manželka kráľa Bélu III., kráľovná Anna najstarší, aj písomne spomínaný, verejný kúpeľ Uhorska. Turci – využijúc výhodné prirodzené podmienky Ostriho­mu – počas svojej 130 ročnej nadvlády založili niekoľko termálnych kúpeľov a vytekajúca voda na viacerých mies­tach poháňala vodné mlyny. Najvýznamnejšie turecké kúpele Vodného mesta pozos­távajúce z dvoch veľkých a viacerých menších bazénov boli postavené v rokoch 1559 – 1563 vďaka Budínske­mu pašovi Güzeldzse Rüsztem. Ďalší výdatný teplý výver Vodného mesta so súčasným názvom Prímáš-studňa v XIV–XV. storočí slúžil na otá­čanie vodného mlynu a neskoršie v XV–XVII. storo­čí bol využívaný na pohon vodnej pumpy, ktorá takmer cez dve storočia zabezpečovala pitnú vodu pre celý hrad.

Prvé čo mám upúta pozornosť je oltárny obraz. Je to najväčší obraz na svete namaľovaný na jedno plátno v roku 1856, jeho rozmery sú 13,5 x 6,6 metra. Za úkol vytvoriť toto dielo dostal taliansky maliar Michelangelo Grigoletti, mal namaľovať obraz Tiziano Fraribana, nanebovzatie Márie. Hlavný oltár pod obrazom zobrazuje zľava-doprava sv. Martina, sv. Gerharda s malým sv. Imrichom, sv. Vojtecha a blahoslaveného Móra, biskupa mesta Pécs. Je tu zvýraznená spojitosť cirkvi a Panónie. V strede dole je biblický výjav poslednej večere, na bočných kandelábroch vidíme obetovanie Izáka a Mojžiša s medeným hadom. Oltár je dielom Pietro Bonaniho a viedenskej dielne Danninger.

Fresky na strope nad oltárom zobrazujú svätú trojicu. Na štyroch pilieroch kupoly sú zakladatelia západnej cirkvi, sv. Augustín, Ambrósius, Hieronym a Gregor. Fresky a výzdobu nad oltárom maľoval Ludwig Moralt. Dnešnú výzdobu kupoly vytvoril Antonio Detoma, podľa projektov Lipperta (1885-86), pred tým zdobila kupolu maľba hviezdnej oblohy, dnes nájdeme podobnú mozaiku na podlahe. Na dolnom okraji kupoly je nápis ASSUMPTA EST MARIA IN COELUM GAUDENT ANGELI - Mária bola vzatá na nebesá radujú sa anjeli. Veľkosť jedného písmena je 198 cm. Moraltovým dielom sú aj obrazy nad bočnými oltármi. Zobrazil výjavy zo životných udalostí svätých, ktorý sú zvečnený na oltároch. 

Na ľavej strane, južnej lodi, je výjav prvotného hriechu a spasenia. Kým iný umelci zobrazujú pod krížom lebku a kosti, Grigoletti zobrazil v ľavom rohu Adama, uvedomujúc si svoj skutok a Evu modliacu sa k Ježišovi. Na oltári pod obrazom držia dvaja anjeli svietnik, tu sa zapaľujú sviečky v čase svätého príjmania. Na pravého anjela v čase vojny spadol pracovník počas montáže okna a umrel. Oltár Ježišovho srdca ako symbol, nikdy nevyhasínajúcej, vše objímajúcej lásky, večné svetlo božie a božský chlieb.

Oltár sv. Jozefa v pravo, je prácou Johanna Meixnera 1856. Svätý Jozef bol vyhlásený Piom IX. v 1870 za patróna katolíckej cirkvi. Tak ako ochraňoval nazaretskú rodinu Ježiša tak teraz s božou pomocou chráni cirkev. nad ním obraz narodenie Krista. Autorom obrazu je Ludwig Moralt (1855).