Štúrovo

Muzslán volt Párkány járás központja, vagyis a szolgabírói hivatal és a járásbíróság egészen 1909-ig. Egy ideig adóhivatal is működött a faluban, mígnem 1876-ban megszüntették, s feladatait az esztergomi vette át. 1851-ben a következő helységek tartoztak a Párkányi járásbírósághoz - székhelye Muzsla:

Párkány, Barth, Bátorkeszi, Béla, Bucs, Ebed, Farnád, Gyiva, Karva, Kéménd, Kéty, Kis Bény, Kis Újfalu, Köbölkút, Kőhld-Gyarmat, Kural, Libád, Madár, Magyar Szölgyén, Mocs, Muzsla, Nagy Bény, Nagy Ölved, Nana, Német Szölgyén, Radvány, Sárkány, Zsitvatő. Már 1873-ban kérte Párkány mezőváros, s a járás 19 községe a járásbíróság Párkányba helyezését, mivel közlekedési és egyéb feltételei kedvezőbbek. Ezt a kérelmet a vármegye felterjesztette az igazságügyminiszterhez, de megtoldotta a szolgabíróság áthelyezésének javaslatával is. Az ügy azon dőlt el, a két település közül melyik tud kedvezőbb feltételeket ajánlani a szükséges új járásbírósági épület számára. Párkány jobb helyzetben volt. mind közlekedési, mind pénzügyi szempontból, nagyobb áldozatot tudott vállalni, mint Muzsla.

Po bitke pri Viedni sa vojská presúvali na východ. Po prekročení Váhu išli ako predvoj poľské jednotky na čele s Jánom Sobieskim III. (1626-1696) Za ním nasledovali nemecké jednotky. Sobieski po príchode k parkanskej pevnosti predpokladal, že v pevnosti bude asi 1 000 tureckých jednotiek.
Lenže Kara Mustafa (Merzifonlu Kara Mustafa Paşa * 1634/1635 – † 25. December 1683) sa o porážke včas dozvedel a Budínskeho pašu Kara Muhammeda požiadal o posily v počte 8 000 mužov. Vojská sa utáborili neďaleko Parkanu 7. októbra 1683. Sobieski vo viere, že v pevnosti je len 1 000 pešiakov, zaútočil na pevnosť s 5 000 členným jazdectvom. Turci boli ale na útok pripravení. Využili výhodu lesnatého terénu údolia a tam, kde sa obratne pohybovali v hustom poraste, pešiaci pobili nemotornú poľskú jazdu.

Začiatok formovania sa vlastnej Dunajskej panvy siaha do spodného miocénu. Sú najmä jazerno-riečne sedimenty prechádzajúce do morských sedimentov. V strednom a vrchnom bádene v morskom prostredí sedimentujú íly, uhoľné íly, slojky uhlia, vápnité íly, ílovce a prachovce s vrstvami pieskov a pieskovcov. V sarmatskom období sedimentovali vápnité íly, prachovce a piesky, v príbrežných častiach zlepence, organodetritické vápence, pieskovce, íly i slojky uhlia. V juhovýchodnej časti Podunajskej nížiny v okolí Štúrova sa hlbinnými vrtmi zistil paleogén, ktorý má od vnútrokarpatského paleogénu odlišný vývoj - panónsky (budínsky). V spodnom eocéne sa na tomto území vytvárali na starom podklade jazerné močiarovité depresie s bohatým rastlinstvom, v ktorých vznikli sladkovodné íly a vápence a v ich nadloží uhl’onosné vrstvy, sivé až čierne íly so slojmi uhlia. Z tohto obdobia pochádza uholná panva dorog-tokodská v Mad’arsku. U nás pri Obide takisto navŕtali uhol’ný sloj vyše 5 m mocný, ale vo vel’kej hĺbke. Uhl’onosné vrstvy pri Obide obsahujú sladkovodnú faunu (Bithynia carbonaria, Melanopsis doroghensis, Brachyodontes corrugatus.

Pri vizitácii v roku 1496 pred vpádom Turkov evidovali v Parkane 46 domov Po bitke pri Moháči Turci plienili a rabovali na celom území južného Uhorska. Po dobití miest a hradných návrší si tu ponechávali strategické strážne jednotky. Väčšina vojska sa v zimnom období sťahovala domov. Takto dobili v roku 1541 Budín po ktorom v roku 1543 nasledoval Ostrihom. Podľa legendy tento pamätný deň stráži osmanská tabuľa zamurovaná v hradbách, nad hradným vchodom od Dunaja zo západnej strany. Seriózne vedecké výskumy ale hovoria niečo celkom iné.

Rabujúce turecké vojská sa prvý krát objavili už v roku 1526 pod ostrihomským hradom. Pri tejto príležitosti sa ešte podarilo hrad ubrániť. Ďalší útok nasledoval až o 17 rokov neskôr. V daňovom súpise z roku 1531 sa už hovorí o Parkane ako o poškodenej osade. Súpis sa spolu o dvadsiatich domoch a domoch pltníkov a 86 poddanských podielnikov. Doplňujúci súpis z roku 1532 hovorí, že parkanské majetky sú aj naďalej v držbe arcibiskupa.

Ostrihom začali obiehať v 22 júla roku 1543. Pod hradom sa utáborili turecký vojaci. Hrad bránila asi 2000 členná pešia posádka, medzi nimi boli Nemci, Taliani a Španieli. 24. júla obkľúčili hrad a 26. dorazila 45 000 posila. Všetky cesty nevedeli uzavrieť a preto ešte hrad stihli zásobiť potravinami a priviesť 200 volov. Ostreľovanie hradu začalo 31. júla z vrchu Svätého Tomáša, ktorý bol o dosť vyšší ako hradný vrch. Turci chceli využiť túto taktickú výhodu, obrátila sa však proti nim. Vďaka nedostatku miesta a strmému svahu, sa im pri ostreľovaní prevrátili a skotúľali delá. Zo svojich dolných pozícií začali ostreľovať takzvanú Budínsku bránu. Táto sa zanedlho zrútila a zabila niekoľko stoviek vojakov z vlastných radov. Hrad ostreľovali nepretržite až do 5 augusta. Podľa tvrdení dochovaných kroník vystrieľali na hrad vyše 10 000 delových gulí. Cez popraskané hradby začala útočiť pechota. obrancovia ale využili svoje dlhé kopije nepriateľov úspešne odrážali. Hradby síce popraskali ale úzke praskliny nedovoľovali útok v širokom šíku, preto Turci nemohli využiť svoju oveľa početnejšiu prevahu. Podarilo sa im preniknúť ale do dolnej časti Viziváros. Počas obliehania ušlo viacero obrancov, medzi nimi bol aj taliansky delostrelec. Na jeho radu začali ostreľovať z Primasovho ostrova vežu s vodným mechanizmom, ktorú strážili Španielsky žoldnieri.

Okolo roku 1200 pred naším letopočtom obývali priestory okolo Štúrova (hlavne svahy Čerhátskych pahorkov) pastierske kmene tzv. doby strednodunajskej-mohylovej (Skýtovia). Ich lokality dokumentujú žiarové hroby z archeologických vykopávok v Bíni, Kamenine a Belej.

Priaznivé klimatické podmienky a úrodnosť pôdy neustále priťahovali nových a nových osadníkov. Okolo roku 600 pred naším letopočtom datujú sa aj prvé zmienky o osídlení dolných tokov Hrona a Ipľa keltskými kmeňmi. Podľa gréckeho dejepisca Hero-dota súčasne s Keltmi sa zdržiavali na týchto priestoroch aj menšie kmeňové zoskupenia Roxolánov a Jazygov. Rybolov a pastierstvo boli hlavné zamestnania starovekých kmeňov, ktoré hľadali obživu v týchto priestoroch. Z týchto pohnútok smerovalo aj osídlenie bližšie k toku Dunaja. Vysúšali priestory medzi zamokrenými meandrami, kde si budovali príbytky. Keltovia boli teda prví usadlíci v katastri dnešného mesta Štúrova. Udržali sa tu i napriek silnej imigrácii germánskych Kvádov a stopy po ich pobyte sa tu datujú ešte od I. storočia nášho letopočtu.

Vedúci výskumu: Prof. PhDr. Peter Romsauer, CSc. Autor nálezovej správy: Mgr. Noémi Pažinová, PhD. Mgr. Zuzana Borzová, PhD. Účelom archeologického výskumu bola záchrana archeologických pamiatok ohrozených stavbou, zahrňujúc komplexnú terénnu archeologickú dokumentáciu a základné vyhodnotenie všetkých archeologických situácií. Terénny archeologický výskum sa uskutočnil v miestach, ktoré boli priamo vymedzené pre stavbu t.j. len v južnej polovici predmetnej parcely a v mieste pokládky a prekládky inžinierských sietí a obslužnej komunikácie.